Noviny Národná Jednota, štvrtok 24. januára 1929

Ilija Erenburg: Cigáni na Slovensku (Podľa Frankfurter Zeitungu)

Na pokraji mnohej slovenskej dediny stojí niekoľko špinavých chatrčí na spadnutie. Tam bývajú cigáni. V slovenských sedliackych chalupkách vidíme množstvo pečlive rozostavených a rozvešaných ozdôbok, tanieriky, pohľadnice, kraslice a pod. V búdach cigáňskych naproti tomu steny sú úplne holé. Niekedy najdeme tu ešte pozostatky postele, mnohokrát však chybuje i toto – obyvatelia spia na holej zemi. Miesto komplikovaného úboru – niekoľko pestrých handričiek, košeľa alebo nohavice. – Deti sú často vôbec celkom nahé. Staré ženy nosia svoje zvädlé prsia nepokryté, zjavne niet už žiadneho dôvodu zakrývať ich.

Z čoho žijú slovenskí cigáni okrem slnca a veselosti? Táto otázka dá sa ťažko zodpovedať. Žijú zo všetkého a ak chceme z ničoho. Bola im daná pôda, boly urobené pokusy pripútať ich k zemedelstvu, samozrejme neviedlo to k ničomu. Cigáni pociťujú nepremožiteľný odpor vôči každej pravideľnej práci. Tu a tam dajú sa mužovia najať k najťažším a najnevďačnejším prácam: tlčú kameň, alebo vláčia drevo, ačkoľvek nijako nevynikajú silou. To je však práca na čas, na niekoľko dní, akonáhle ju majú za sebou, môžu zase mesiac ležať na slnci a opekať sa. Ďalej zaoberajú sa svojimi tradičnými cigáňskymi remeslami, ktoré sú všade rovnaké, v Španielsku ako v Rusku: letujú nádobie, pália tehly, hádajú z ruky, kradnú kone, žobrú a samozrejme prevádzajú hudbu. Slováci znajú svoje národné piesne horšie, ako cigáni a žiadna svadba a pohrebník nie je bez cigáňov. Môžete byť presvedčení, že tento chlapec, ktorý stojí pred vami nemá košele, ale husle má iste. Tie otvárajú mu jedinú možnosť vyniknúť: prijsť do mesta. Na Slovensku je hudba všade, i v tej najposlednejšej krčme. Hudobníkmi sú samozrejme cigáni, ktorí majú úžasne dobrý sluch a hrajú všetko: staré slovenské piesne, práve tak ako fox-trotty a hagera, pri čom i najslávnejšich skladateľov prekonávajú vlastnými pridavkami. Sú analfabetmi a nevedia čitať noty. Svoje vlastné cigáňske piesne hrajú neradi, zdá sa že dokonca sa za ne hanbia. Keď ale raz začnú, tak sa dostanú do ohňa, starci spustia a deti nahé, špinavé a smelé tancujú vo vytržení smes z čardášov a domáceho charlestonu.

Strednú mieru nepoznajú cigáni ani vo svojom osude, ani v svojom obleku. Včera ešte behal v košeli, dnes dostane sa do nejakého orchestru v meste a potom oblečie si iste frak. Sú však prípady sostupu: „Prvý huslista“ naraz vráti sa do búdy, kde nosí frak bez košele na holej koži a jeho záhadnými šosmi budí posvätnú hrúzu detí. Na Slovensku je školská povinnosť tiež pre cigáňske deti. Všetci učitelia hovorili mi suhlasne, že cigáni sú žiakmi vzácneho nadania, ale tiež vzácnej lenivosti. Ak cigáňske dieťa nemá chuť k učeniu, nechodí trebárs po celý mesiac do školy, pritom nevymýšľa si žiadnych výhovoriek a jednoducho sa prizná, že nemalo chuť.

V manželstve sú si cigáni naprosto verní, pokiaľ ich to baví. Akonáhle poklesne ich vzájomná láska, dobrovoľne sa rozídu, aby za čas uzavreli sňatok nový. Cigáňske svadby slávia sa okázale a nechybujú pri tom ani „svadobné dary“. V jedle sú cigáni málo vyberaví.

Najdrahším majetkom cigáňov je voľnosť. Tej obetujú celý blahobyt a celé pohodlie, ktoré prináleží ľuďom s pravidelným zamestnaním.