Postrehy a dojmy z oslobodeného Sovietskeho Zväzu
Z novín Slovák zo soboty 9. augusta 1941

Por. Dr. Št. Polakovič.

Východný front, 8. augusta. Posledné dva dni mal som dosť rušné. Poznával som z vlastnej skúsenosti sovietsku državu na miestach, kde komunisti vládli nie dva roky, ale dvadsaťštyri roky a kde mali neohraničené mocenské a finančné prostriedky na uskutočnenie svojich teórií. Ak však bývalá poľská Ukrajina bola údolím slz a trápenia za dva posledné roky, tak ruská Ukrajina poskytuje človekovi obraz, ktorý vyvoláva len sústrasť a spravodlivý hnev na držiteľov moci. Rusko sa stalo pod boľševíckou vládou strašným väzením a ľudia v ňom biednymi otrokmi.

Sme na hranici Sovietskeho sväzu.

Schádzame do údolia, ktorým preteká riečka. Na druhej strane stojí akási napodobenina gréckeho propilea.

Keď sme prišli bližšie, na propileu bolo možno čítať nápis: »Proletári vsjech stran sojidenatejsa«. Teda vstupujeme do spoloč-nej vlasti všetkých »proletárov«. A veru hneď dedina a kolchoz na svahu ukazuje celú nahotu proletárskej ríše. Domy opustené a rozváľané nie od boja, ale preto, že sú už roky opustené. Ani na jednom dome nevidno, že by bol majiteľ niečo na ňom od rokov opravoval. Namiesto sklenených tabulí vidno rámy, zalepené papierom alebo pozatĺkané doskami.

Sám kraj upozorní človeka na zmenu ríše. Namiesto polí široké tably, obosiate pšenicou, žitom a jačmeňom, ale tiež obrovské priestranstvá, ktoré neboly ani zorané. Rastie na nich bodľačie a plevel. Mnohé siatiny sú zamorené rozličnými burinami. Cukrová repa zarastená zelinou. Budovy kolchozu sú v úbohom stave. Roky sa na nich nič neopravuje. Niektoré múry padajú. Strechy sú zlé. Traktory, o ktorých toľko chvály natrúsilo moskovské rádio, stoja vonku na poli, kde ich ničí dážď. Kde-tu chlapci pasú chudý, vycivelý dobytok. Pri najbližšej príležitosti dávame sa do reči s ľud’mi a pýtame sa na organizáciu kolchozu. Do kolchozu bol vstup dobrovoľný, avšak, či niekto do kolchozu vstúpil a či nie, vzali mu všetko z hospodárstva: dobytok, rajtar, voz a ostatné náčinie. Správcami kolchozov boli v prevažnej väčšine Židia. Jeden starček, s ktorým sme sa dlhšie rozprávali, prezradil nám veršík, ktorý koloval tajne medzi ľudom. Znie:

A my Židi neboráčky
my vsji komunisti,
mužik ore, mužik sije
a my budem jisti.

Ľud cítil, kto ho vykorisťuje, avšak nikto nesmel nič povedať proti židom. Nebolo dovolené nazývať synov vyvoleného národa »Židmi«, lež len »Jevrejmi«. Prvý názov bol urážlivý a trestný. Ako zachádzali s ľuďmi, vysvitá z dvoch prípadov, ktoré mi rozprávali ľudia, čo skúsili na svojej koži židovskú panovačnosť.

Pri jednej dedinke (meno teraz neuvádzam), keď sme odpočívali, prišla k nám mladá žena. Medziiným hovorila, keď šla predávať vajcia do dediny Židovke a pýtala za ne 20 kopejok, hodila jej ich Židovka medzi oči. Keby sa bola proti tomu ohradila, boli by ju odvliekli ako protirevolucionárku.

V meste, kde sme spali, pri družnom hovore majiteľ domu nám rozprával, ako mu jeden Žid-komisár vybil všetky predné zuby zato, že mu povedal, že nemá zlato.

Kto nemal pole a nemohol teda do kolchozu ako spoločník, mohol pracovať na kolchoznom poli. Pláca však bola neuveriteľná: za jeden pracovný deň, ktorý mohol obsahovať aj dva dni skutočné slnečné, dostal ako zárobok 1 kg pšenice. Teda za celé leto (dva-tri mesiace) ani nie 1 q pšenice. Ľudia v tejto krajine, ktorá, by vyživila celú Europu, nikdy nemali dosť chleba. SSSR bol hladomorňou. Lístkový systém, známy v ostatnej Europe len ako prechodný vojnový stav, bol tuná normálnym stavom, V roku 1933-34 bol v SSSR strašný hlad: ľudia od hladu napuchli a umierali v celých miliónoch.

Ako to mohli ľudia vydržať? Prečo sa nevzbúrili? Prečo to trpeli? Možno prispievala k tomu pasívna povaha ruského človeka, ktorý sa rýchle oddá rezignácii. Avšak to by nestačilo na vysvetlenie. Musíme si uvedomiť, že GPU odstránilo okamžite každého, čo bol len trochu podozrivý, že berie kriticky komunistické zariadenie života, teda, že je »proti-revolucionár«. Prirodzene, že za obeť tomuto názoru padla predovšetkým nacionalistická inteligencia a vôbec nacionálne smýšľajúci ľudia. Tak sa stalo, že Ukrajine je úplne zbavená vzdelaných Ludí. V poľskej Ukrajine nájde sa kde-tu ešte nejaký inteligent, ale v Sovietskom sväze inteligentov niet. Ľud je úplne bez vodcov a nevie sa orientovať za situácie, ktorá nastala vyhnaním boľševikov. No komunisti nevraždili len nacionalistickú inteligenciu, ale bez akéhokoľvek váhania siahli na život i takzvaným ideálnym komunistom. Mnohý inteligent myslel to celkom dobromyseľne s komunou. Predstavoval si to ideálne: ľudia budú spolu hospodáriť, všetci budú rovnako dostávať zo spoločného, rovnako sa obliekať a žiť, a tak sa každému človeku zaistí vysoká životná úroveň. Krásny plán. Lenže títo pasívni ľudia zabudli na to, že len dokonalí ľudia by tak mohli žiť, že ľudská prirodzenosť je náchylná ku zlu, teda aj k vykorisťovaniu iných. Kolektívne hospodárenie v SSSR stalo sa najlepším prostriedkom pre vykorisťovanie národa Židmi. Židia. boli na popredných miestach v partaji a mladí Židia najhorlivejšími komsomolcami, a to nielen v poľskej Ukrajine, ale i v Sovietskom sväze.

Kolchozy v opravdivom svojom stave ďalej prakticky dokázaly, čo sa proti kolektivizmu uvádzalo ako dôvod, vyplývajúci z prirodzeného zákona: totiž, že človek s väčšou chuťou pracuje na svojom, než na spoločnom a že je teda verejným záujmom, aby majetok bol v držbe súkromníkov. Kolchozy ani toľko nedonášaly, koľko bolo treba, aby ľudia mali čoho najesť. Na šaty neostávalo a teda tým menej ostalo na opravu budov. Tak si môžeme vysvetliť, prečo budovy kolchozov sú v takom biednom stave. Celé tably ostávaly stáť úhorom, lebo každý sa usiloval čím menej pracovať, takže pracovný výkon ani zďaleka sa nevyrovnal výkonu roľníka, ktorý pracuje na svojom. Všade možno pozorovať dôsledky nedbalosti a nezáujmu. Dobytok tiež trpel týmto nezáujmom. Proti nášmu dobytku tunajšie kravy a kone sú len vychudnuté tiene.

Ľudia okrem riadnych poplatkov odvádzali ešte zvláštne dane v naturáliách. Tak kto mal ešte kravu, musel dodávať štátu do roka 250 litrov mlieka. V poľskej Ukrajine museli odo-vzdávať všetci určité množstvo pšenice, mlieka, mäsa atď. Kto nemal mäsa, musel kúpiť, ale odovzdať musel. Vzal som si na pamiatku jeden starý sberný hárok, ktorý som vytrhol z knihy v úrade v istom ukrajinskom mestečku.