Ilia Grigorievič Erenburg († 1967) bol ruský spisovateľ, básnik a publicista židovského pôvodu.

Z novín Pravda z nedeľe, 4. januára 1948

Haarlam – je mesto černochov. Častejšie som z centra New Yorku utekal do Haarlamu. Bol tam dostatok špiny, žobroty a málo tam bolo skvelej americkej techniky. No ľudia tam boli veselší, jednoduchší. Pouličný dav Haarlamu pripomína dav juhoeuropského prístavu. V Haarlame černosi bývajú preto, lebo v iných štvrtiach pobyt sa im neposkytuje. Za mokrú, špinavú dieru v Haarlame sa platí viac, ako za slušnú izbu v inej štvrti. Černosi zo svojej štvrti každého rána idú pracovať do „bielych“ štvrtí: sú zametačmi, obsluhovačmi výťahov, poslíčkami, kuričmi pecí, nočnými strážcami, murármi. Sú čierni a dôsledkom toho je pre nich určená tá najpodradnejšia práca. Okrádajú ich, využívajú a robia si z nich posmech.

V New Yorku rovnoprávnosť medzi masami jestvuje len na papieri. Černoch sa nesmie vyhodiť z reštaurácie so slovami: Choďte preč, nakoľko ste černoch.“ Môže sa mu však povedať: „Všetky stoly sú obsadené“, – i keď sú stoly voľné. Zákon je zákon, ani do jednej slušnej reštaurácie černocha nepripustia. Chcel som k sebe pozvať svojich známych černochov – novinára a hudobníka. V hoteli som býval na štvrtom poschodí. Bol som upozornený, že černochov výťahom nepovezú a povedia im, že je výťah pokazený.

New York pokladajú za najpokrokovejšie mesto Ameriky. Bol som v redakcii jedného z najpokrokovejších časopisov tohto najpokrokovejšieho mesta. Redaktor sa chcel predo mnou vytiahnuť svojou progresívnosťou a povedal: „U nás sú zamestnaní i černoši, môžete sa o tom presvedčiť“, – a prstom mi ukázal na černocha – poslíčka.

Spriatelil som sa s černochmi v nich je nielen mnoho srdečnej dobroty, no sú i ľuďmi, ktorí patria k tomu, čo mi je najdrahšie – k umeniu. V Amerike je mnoho zázrakov, je tu všetko, v tom i umenie – najprepychovejšie múzeá, najväčšie symfonické orchestry, najväčšie nakladateľstvá umeleckej literatúry. No v New Yorku často tieseň sviera srdce… Spomínam si na Andersenovú rozprávku o chánovi a slávikovi. Vládcovi Číny darovali natáčaciu hračku – mechanického slávika. Spieval veľmi pekne, ako pravý. Bol vždy pri ruke a spieval nie vtedy, keď sa mu chcelo, ale keď natiahli strunu strojčeka, ktorá sa v ňom nachádzala. No hľa, priblížila sa smrť: stála nad opusteným chánom; chcel prerušiť jej hlas a márne prosil mechanického slávika, aby spieval – strojček bol pokazený. Chána zachránil živý slávik, ktorého už dávnejšie vyhnal zo svojej záhrady. Černosi sú živými slávikmi Ameriky. Ale keď som smútil po umení, utekal som do zamoreného Haarlamu. Černoši sú obdarení pocitom rytmu. Keď hrajú, zdá sa, že i mŕtvi stanú z hrobu. Ich piesne sú smutné ako ich osud, no zrazu detský úsmev preruší žiaľ a nikde nie je tak veselo, nikdy nemajú takú radosť zo života, ako v zapadlých dierach Haarlamu.

V centre New Yorku sú divadlá, v ktorých hrajú černošské súbory, hrajú skvele a belosi im ohromne tľapkajú. No ak by černoch herec chcel si zajesť v susednej reštaurácii, jednoducho by ho nepripustili. New York ešte neprežil chánovú smrteľnú tieseň – a živý slávik je stále vo vyhnanstve.


Vlak. Pohodlné, poloprázdne vozne, belosi si popíjajú whisky a driemajú. V preplnenom vozni sú černoši.

Leják. Zastávka pouličnej elektrickej dráhy. Prichádza električka, je poloprázdna, no černošky s deťmi zostávajú na daždi – miesta určené pre černochov sú obsadené.

Park. Nadpis: „Farebným vstup zakázaný.“

V obchode s obuvou černoch si musí topánky vybrať a nesmie si ich vyskúšať – topánky, tkoré skúšal černoch, sa nesmú ponúknuť belochovi. Koľko mi Američania hovorili o svojich slobodách a o slobode tlače, svedomia, premiestnenia sa! Bohužiaľ, zabudli na jednu slobodu – skúšania topánok…

Vo všetkých južných štátoch černosi nemajú právo zúčastniť sa na schôdzkách belochov, nesmú vkročiť do kostola, v ktorom sa modlia belosi.

Krížom-krážom som prešiel štyrmi štátmi: Tennesi, Alabamu, Mississippi, Luisianu. Videl som mnoho skvelého: i výstavbu doliny Tennesi, kde vyrástly veľkolepé mestá s pohodlnými kottedžami, i starobu Nového Oceánu, i mestá, i široké rieky, i svetlomodrú mexickú zátoku. No na každom kroku som videl to, čo je najstrašnejšie: urazenia človeka človekom. Ako na juhu, tak i na severe sú veľkolepé železničné stanice. Chcel by som presláviť zem, kde je toľko urobené pre uľahčenia denného života, no nemôžem ju presláviť: na veľkolepých železničných staniciach videl som zapáchajúce tmavé odľahlé miestnosti s tabuľou: „Pre farebných.“

Majiteľ bavlnených plantáži si nás zavolal k sebe. Obýval pekný dom, obklopený starými stromami. Mal prepychové oblečenú bielu ženu, prepychove oblečené biele deti. Okolo pracovali zapotení čierni otroci. V plantátorovom dome boly všetky zázraky Ameriky: počnúc mohutným rádioprijímačom, ktorý chytal Taškent, Melburn, a Andorru až po otáčacie sa ventilátory. Začal som sa rozprávať o utrpeniach černochov. Usmievajúci sa plantátor odpovedal, že černochov nesmiem posudzovať ako ľudí: „Skôr sú to zvieratá…“ Ani rádio, ani ventilátor nemaly vplyv na rozumový vývoj tohto otrokára, keď som od necho odchádzal, ľuďom čo ma sprevádzali, povedal som: „To nie je človek, skôr je to zviera…“

Podľa ústavy Spojených štátov všetci občania a občianky, nezávisle od toho, akej sú rasy, majú právo zúčastniť sa volieb. A predsa v južných štátoch černosi sú pozbavení volebného práva. V štáte Alabama sú tri milióny obyvateľov, z ktorých 1,100.000 sú černosi. Medzi voličmi štátu je štyristodeväťdesiatšesťtisíc belochov a štyritisíc černochov. V Burminghame je stotridsaťtisíc černochov, ktorí dosiahli 21. roku. V sozname voličov je však len 1.400 černochov – zo sto černochov je dovolené voliť jednému. V štáte Mississippi černosi tvoria polovicu obyvateľstva a polovica obyvateľstva je pozbavená volebného práva.

Na juhu černosi sú žobrákmi. Pre nich niekoľko dolárov je celé bohatstvo. Mnoho rokov černoch túži ako po raji po Haarlame: Vie, že na železničný lístok nikdy nenašetrí peňazí. Ako zaplatí poplatok za volenie? Okrem tohto poplatku musí sa podrobiť i skúškam: volič musí „rozumieť ústave“. Je jasné, že „skúšobná komisia“, ktorá pozostáva z prívržencov rasizmu, nechá prepadnúť všetkých černochov. Hovorí sa, že pri „skúške“ jednému černochovi – profesorovi predložili rozličné dokumenty a žiadali na ňom, aby o nich debatoval. Konečne „skúšobná komisia“ mu dala čínske noviny: „Rozumiete tomu, o čom je tu písané?“ Profesor odpovedal: „Rozumiem. Tu sa píše, že vy nikdy nepripustíte černochov k volebným urnám.“ Koniec koncom, keď černoch i zaplatí volebný poplatok a prešiel na „skúškach“, prívrženci otroctva vedia poriadnymi palicami odtlačiť nežiadúceho voliča. Niet pochyby, že na juhu vedia „debatovať“ o ústave


V Pressemere černoch cestoval v električke a o niekoľko decimetrov prekročil hranicu, ktorá delila miesta belochov od miest černochov. Riadič poranil černocha a ten dal sa na útek. Za ním sa pustili žandári, ktorí ho dohonili a dobili na smrť. Sudca vyhlásil, že v príkladnom potrestaní drzého černoch, ktorý zaujal miesto pre belochov „nevidí nijaký zločin“. V meste Columbia belosi usporiadali pogrom. Zabili dvoch černochov a poranili dvanástich. Pred súd boli postavení nie útočníci, ale tí, na ktorých sa útočilo, – tridsiati černosi. Niekoho nezabili, boli vinní v tom že neboli zabití.

Na juhu černosi nikdy nebývalú prísediacimi (sudcami) a súdy na juhu nikdy neospravedlňujú černochov. No, ak na lavicu obžalovaných sa náhodou dostanú ľudia, čo nad černochmi vykonali samosúd, všetci vedia, že vrahovia budú oslobodení. Na juhu lynchovanie je piknikom, zábavou. K lynchovaniu idú so sendwichmi (obloženými chlebíčkami) a whisky. Na juhu ani jeden černoch nemôže spokojne spať – je možné, že o hodinu obesia v dedine práve jeho. Ak v tom, alebo inom meste už dávnejšie nebolo lynchovanie, na černochov prichádza tieseň: Kto bude najbližšou obeťou.

Mnoho ráz som počul srdcesvierajúcu černošskú pieseň. Volá sa „Čudný plod“. Je to pieseň o obesenom černochovi, ktorým kymáca vietor…