Z novín Slovenský Národ zo stredy 13. januára 1926

I. rs. Bratislava, 9. januára
Nacionalizmus a europäizmus. Dve heslá, prizvukované najčastejšie v pritomnej dobe. Znamenajú smer politický a sociálny. Nie sú hnutím fantázie a srdca, ale smyšľania vzniknutého z nauky filozofie a historie. Obidve majú svojich privržencov, ba fanatikov. Duševne súhlasia hodnotou svojho mysticizmu. Na poli materiálnom sa však protivia ako zrodení súperi. V praktickom živote pochádza mnoho nedorozumení a konfliktov z týchto dvoch pojmov.


Čo je vlastne nacionalizmus? A internacionalizmus? Lebo europäizmus líši sa od neho len kvantitatívne.

Nacionalizmus je samokult jedného národa. Vôľa vyvinuť národ až do úplnosti, do celkového vykvitnutia, a sice nie len duševného, morálneho, ale aj hmotného, ethnického a geografického vyvinutia. Prostriedky nacionalizmu? Sťa Anthesove. Práve ako syn Herkulesov dostával telesných síl od zeme, učí i nacionalizmus, že národ sosilní zveľadí sa prestovaním svojich zvláštnych tradicií. Veľkolepá úloha národa podľa nacionalizmu väzí v pevnej viere a samodôvere. Národ musí veriť najsamprv v seba, myslieť na seba, pracovať za seba. národná doktrina neváha, keď ide o záujem národný a medzinárodný. Lebo podľa jej náuky internacionalizmus je prázdne slovo, abstrakcia, ktorú realita vždy podvrátila a dementovala. ničoho netreba obetovať na oltári toho bezmenného boha.

Jediný internacionalizmus v skutočnosti je rovnováha medzinárodná. Rovnováha racionálna, vyvinutá z ich protivných alebo doplňujúcich sa záujmov a síl. Čím viac sosilňujú svoju personalitu, tým viac garancií poskytujú k udržaniu medzinárodnej rovnováhy. Pokoj je následkom prirodzených pomerov medzi národných, ako zdravie úplného účinkovania ústrojov.

Nie tak internacionalizmus. Národ i jemu zdá sa byť iste neodvislou skupinou so svojim vlastným životom, charakterom a zvláštnymi záujmy. Ale tieto skupiny, aby boly hodné užívanej neodvislosti, musia byť preniknuté, smerované veľkolepou myšlienkou, ktorú vyjadril už aj Sv. Pavel hovoriac národom: vy ste členmi jeden druhému.

Znamená to, že národná akcia má len natoľko slúžiť záujmom národným, pokiaľ tieto neohrožujú cudzie záujmy. Natoľko, aby slúžila i záujmom spoločného vývinu a ľudského ideálu. Akonáhle ideál národný ohrožuje podobné eksistenčné práva iných, nemá oprávnenosti žiť a účinkovať.

Táto doktrina nezodpovedá jedine len morálnemu pňatiu o živote a humanite. javí sa stále i v praksi. Zdôrazňuje, že národy sú podriadené hospodárskym zákonom, ktoré regulujú výrobu potrebnú k žitiu. A že výroba požaduje kludný medzinárodný obchod, koordináciu práce a bohatstva, bez čoho jestvuje len neporiadok a ruiny.

Doktrina internacionalizmu ďalej učí, že národy sú podriadené tiež fyzickým zákonom, ktoré skôr-neskôr trestajú nemilosrdne, ktorí sa previnia proti nim. Národy jedného kontinentu tvoria jednu rodinu majúc spoločné záujmy, potrebnosti tradície, hmotné a duševne podmienky. A jestli nechcú zmiznúť jeden za druhým, národy musia pestovať spolu najväčší, najdôležitejší svoj kapitál: civilizáciu, ktorú im miliardy predošlých ľudí horko-ťažko posbieraly…

II.
Doktrina nacionalizmu taktiež i náuka internacionalizmu alebo paneuropäizmu dostaly od vojny svoj akýsi rezon bytia.

Po prvé, vojna prinútila národy spojiť sa, aby sa mohly vlivne brániť. Potom: prinútila ich sblížiť sa, aby sreorganizovaly svoje žitie. Zdá sa, že Europa prežila za krátky čas tri fázy. Prvú počas vojny, prinesúc sebou svoju nevyhnuteľnú demagogiu. Potom: fázu uzavretie pokoja medzi bojovníkmi s obvyklými ťažkosťami. Napokon: fázu nového poriadku sveta s nepredviditeľnými problémami.

Tieto tri fázy europských dejín ktoré prežívame od 10 rokov, nie sú oddelené hrubo jedna od druhej, trebárs ich iné náruživosti a udalosti líšia. mnoho nedorozumenia pochádza práve z toho, že veci sa chápu nesporiadane, i z toho i z oneho stanoviska. Rýchle žijeme. Tak rýchle, že v ôsmom roku po vojne, takmer všetky národy sú, viac-menej, už v tretej fáze. Politické veci nie sú chápané zo stanoviska národa, ale národov Europy, rás a civilizácie. Prečo? Lebo vojna vrútila sociálny poriadok do nebezpečenstva chaosa a hospodárskej zmätky potriasly položenie Europy.

Následky toho pocítia jednako všetky národy. Priznačné sú v tomto ohľade dve diela. m. Muret: Crépuscule des nations blanches. a Stoddard: Flot montant des euples de couleur.

Franc. a angl. spisovatelia zaoberajú sa základne o príčiných bankrotstva bielej rasy, čili Europy. Akou mierou zachádza mravná a hmotná moc tejto tak rastie sila našich barvistých bratov. Sotva sa dá predvideť, čo všetko môže z toho ešte vzniknúť.

Isté je však, že ako bolo potrebné pomeriť sa, tak bude treba europským národom smerovať pohľady do ďalekej budúcnosti, a nie hľadieť na seba, ale na obzor vzdialenejších častí sveta. Aby vplyvne mohly hájiť duševnú moc Europy a svoje životné záujmy, národy starého kontinentu musia sa shromaždiť, spojiť a žiť viazane disciplinou spoločného ideálu.

Jestli sa môže tvrdiť, že nacionalizmus jednotných národov hati vyvinutie ducha europského spolucitenia, musíme konštatovať, že oprávnene tvrdí sa to len o umelom nacionalizme.